Už som chorá. Zo všetkého. Chcem odísť preč. Odtiaľto, od každého jedného človeka, ktorý sa ocitol v mojom živote. Nechcem aby ma poznali. Nikto z nich. Necítim sa byť dostatočne dobrá nato, aby so mnou čo i len rozprávali. Necítim sa byť dostatočne dobrá, nato, aby ma mali radi. Necítim sa nato, aby som chodila, do takej školy, do akej chodím. Necítim, že som dosť dobrá nato, aby ma ľudia rešpektovali. A pokiaľ budem pokračovať v tomto podceňovaní, tak toho hodná ani nebudem. Potrebujem sa dostať cez toto všetko bez toho, aby sa to vrátilo o pár dní späť. Viem, že by som to prekonala. Tak ako vždy. No vrátilo by sa to.
Preto to chcem tentoraz urobiť inak. Pokúsiť sa urobiť prvý krok k lepšej budúcnosti. Možno bude veľmi neistý... Možno spadnem a poraním sa... Avšak tí, čo ma poznajú vedia, že s týmto nebudem mať problém.*evil grin*
Chcela by som byť sama. Možno hodinu, dve, deň, týždeň, mesiac, rok... Koľko potrebujem aby som dokázala pochopiť samú seba. Nič iné nechcem. Len vedieť, prečo som aká som. Prijať sa, vyrovnať sa s tým a až potom sa zaradiť medzi ľudí. Prestať neznášať svoje myšlienky a nenávidieť to, že nie som ako väčšina normálnych ľudí.
Musím cítiť naplno všetkú tú bolesť, ktorá ma tak dlho týra a až potom postupne sa z nej dostať. Nikdy som nedokázala len tak na nič zabudnúť. Potrebujem to pretrpieť a až potom začať nanovo. Viem, že sa to dá. Vždy som to dokázala. Teraz sa však musím snažiť, aby sa to nevrátilo späť. Cítim, že to nie je možné, no zároveň dúfam v to, že je. Nič iné mi totiž nezostáva. Musím sa spamätať. Je choré byť otrokom vlastného šialenstva, výplodu fantázie. Mala by som sa prebrať, no čo zmôžem, keď tak veľmi nechcem? Čo robiť aby som dokázala zabudnúť a prestať vnímať tiene, ktoré v skutočnosti nikdy neexistovali? Stále im totiž verím a sú jedinými spoločníkmi, ktorých mám a nechcem sa ich vzdať. Zvykla som si, oddala sa, nechala sa unášať... Viem, že mi neprospievajú ale bez nich by som zostala iba ja... sama. Zostala by som prázdna.
Preto to chcem tentoraz urobiť inak. Pokúsiť sa urobiť prvý krok k lepšej budúcnosti. Možno bude veľmi neistý... Možno spadnem a poraním sa... Avšak tí, čo ma poznajú vedia, že s týmto nebudem mať problém.*evil grin*
Chcela by som byť sama. Možno hodinu, dve, deň, týždeň, mesiac, rok... Koľko potrebujem aby som dokázala pochopiť samú seba. Nič iné nechcem. Len vedieť, prečo som aká som. Prijať sa, vyrovnať sa s tým a až potom sa zaradiť medzi ľudí. Prestať neznášať svoje myšlienky a nenávidieť to, že nie som ako väčšina normálnych ľudí.
Musím cítiť naplno všetkú tú bolesť, ktorá ma tak dlho týra a až potom postupne sa z nej dostať. Nikdy som nedokázala len tak na nič zabudnúť. Potrebujem to pretrpieť a až potom začať nanovo. Viem, že sa to dá. Vždy som to dokázala. Teraz sa však musím snažiť, aby sa to nevrátilo späť. Cítim, že to nie je možné, no zároveň dúfam v to, že je. Nič iné mi totiž nezostáva. Musím sa spamätať. Je choré byť otrokom vlastného šialenstva, výplodu fantázie. Mala by som sa prebrať, no čo zmôžem, keď tak veľmi nechcem? Čo robiť aby som dokázala zabudnúť a prestať vnímať tiene, ktoré v skutočnosti nikdy neexistovali? Stále im totiž verím a sú jedinými spoločníkmi, ktorých mám a nechcem sa ich vzdať. Zvykla som si, oddala sa, nechala sa unášať... Viem, že mi neprospievajú ale bez nich by som zostala iba ja... sama. Zostala by som prázdna.
