Celým domom sa šíri krásna vôňa jablkového koláča, ktorý bohužiaľ aj tak jesť nebudem. Včera som sa pekne ojebala. Bolí to, keď vás niekto zradí, všakže?! Ale poviem vám novinku. Keď zradíte sami seba, to je ešte blbší pocit.
Noc z ôsmeho na deviateho augusta som skoro celú prebdela v obavách. Ráno som vstala o štvrtej. Obliekla som sa, umyla a .. to bolo všetko, čo som musela urobiť. Hladná a smädná som cupkala nočnou krajinkou. Mesiac ešte krásne žiaril a ako som tak kráčala, nedalo mi ešte raz sa neobzrieť po krásnych horách, ak by som ich náhodou videla napoledy. A vtedy som ju uvidela. Na nebi. Najkrajšiu, najväčšiu a najžiarivejšiu hviezdu. Moja najdrahšia, predsa si sa prišla rozlúčiť! ♥
Cesta do BB bola krásna. Zmenila som názor, že nemám rada východ slnka. Mrzelo ma, že som si to spájala s jednou nepríjemnou spomienkou. Teraz bol taký iný. Všetko bolo také čerstvé, zelené. Aj na poliach sa jagala rosa v teplých lúčoch. Bolo to tak krásne a odbúralo to najmenej polovicu môjho strachu.
Keď sme však prišli do BB.. už som nebola taká odvážna. Triaška, ktorá mnou lomcovala nebola celkom spôsobená tou obrovskou zimou, ktorá aj napriek slnečnému nebu bola FAKT obrovská.
Prišli sme do nemocnice. Na monitore v čakárni ma potešilo verejný oznam môjho sviatku, ktorý sviatkom akoby ani nebol. Prijali ma prvú. Bola tam iba sestrička. Poslala ma do anesteziologickej ambulancie. Tak som šla. Cestou som sa zastavila na WC a prekvapila ma zrada môjho tela. Dostavila sa červená návšteva, a preto sme museli všetko, to, čo sme plánovali tri mesiace odložiť. Na koniec augusta. Som rozhodnutá si vziať aspoň dva týždne voľno. Nebudem po škole chodiť fialová. To je dúfam jasné.
... Tak to bola prvá časť, ktorá nie je až taká skľúčujúca. To, čo ma tak strašne trápilo bolo to, že mi telo nedalo najavo, že sa niečo blíži už skôr. Takto som sa mohla ísť rozlúčiť so Snehulienkou. Ale nie... Teraz nebola ani operácia, ani pohreb... Nič. Najhoršie je to ticho, v ktorom sedíte a nedokážete myslieť na nič iné ako to, že zostáva pár hodín, do toho momentu, pri ktorom nemôžete byť...
Kráčala som domov, s taškou na pleci a zvesenou hlavou. Keď som prechádzala okolo susedovho domu, všimla som si, že tam má brigádnikov asi rovnako starých ako som ja. Ako som popri nich prechádzala, tak som si všimla ako sa letmo pozreli. Potom si začali niečo hovoriť. Jediné, čo som zachytila bolo toto... "fuha.. normálne sa mi fúrik postavil." a potom zapískali na tých, ktorý boli v garáži. Vyšli aj tí. Na tvári som cítila slabí úmev. Bolo to zvláštne, cítila som, akoby som sa nesmiala už celé roky. Svalstvo som mala zvláštne ochabnuté." Nenávidím takéto reči a inokedy by som ich zato vymlátila pánvičkou (autorské práva tohto výroku patria Snehulienke♥) ale teraz som sa nad tým pousmiala.
Prišla som domov, obliekla som sa do hrubého svetra a nohavíc a ľahla som si. Ani neviem ako, no zaspala som. Zobudila som sa večer. To najhoršie som mala za sebou. Bolesti som ani necítila.
Noc som prežila iba zázrakom. Sníval sa mi odporný sen, ako mi voperovali nejaký prístroj nad srdce a nebola to ľudská práca. Potom sa sen stupňoval a s každým novým prípadom bol hrôzostrašnejší a hrôzostrašnejší... Zobudila som sa úplne vystrašená. Zaspala som len veľmi ťažko...
No nič. Všetko, čo sa nám prihodí, je z nejakého nám zatiaľ neznámeho dôvodu. Ak to tak malo byť, treba sa s tým vyrovnať. Vyzúrila som sa a beriem to. Veď čo iné sa dá urobiť? Možno sa ešte má niečo stať. Možno Sabi chcela aby som si ju zapamätala iba z fotiek... Musím ísť ďalej, časom na všetko prídem. O tom to je. Vytrvať až do konca. Konca, ktorý nám stanový niekto, kto nato má právo...
...Oslavovali ste medzinárodný deň melónov?
Noc z ôsmeho na deviateho augusta som skoro celú prebdela v obavách. Ráno som vstala o štvrtej. Obliekla som sa, umyla a .. to bolo všetko, čo som musela urobiť. Hladná a smädná som cupkala nočnou krajinkou. Mesiac ešte krásne žiaril a ako som tak kráčala, nedalo mi ešte raz sa neobzrieť po krásnych horách, ak by som ich náhodou videla napoledy. A vtedy som ju uvidela. Na nebi. Najkrajšiu, najväčšiu a najžiarivejšiu hviezdu. Moja najdrahšia, predsa si sa prišla rozlúčiť! ♥
Cesta do BB bola krásna. Zmenila som názor, že nemám rada východ slnka. Mrzelo ma, že som si to spájala s jednou nepríjemnou spomienkou. Teraz bol taký iný. Všetko bolo také čerstvé, zelené. Aj na poliach sa jagala rosa v teplých lúčoch. Bolo to tak krásne a odbúralo to najmenej polovicu môjho strachu.
Keď sme však prišli do BB.. už som nebola taká odvážna. Triaška, ktorá mnou lomcovala nebola celkom spôsobená tou obrovskou zimou, ktorá aj napriek slnečnému nebu bola FAKT obrovská.
Prišli sme do nemocnice. Na monitore v čakárni ma potešilo verejný oznam môjho sviatku, ktorý sviatkom akoby ani nebol. Prijali ma prvú. Bola tam iba sestrička. Poslala ma do anesteziologickej ambulancie. Tak som šla. Cestou som sa zastavila na WC a prekvapila ma zrada môjho tela. Dostavila sa červená návšteva, a preto sme museli všetko, to, čo sme plánovali tri mesiace odložiť. Na koniec augusta. Som rozhodnutá si vziať aspoň dva týždne voľno. Nebudem po škole chodiť fialová. To je dúfam jasné.
... Tak to bola prvá časť, ktorá nie je až taká skľúčujúca. To, čo ma tak strašne trápilo bolo to, že mi telo nedalo najavo, že sa niečo blíži už skôr. Takto som sa mohla ísť rozlúčiť so Snehulienkou. Ale nie... Teraz nebola ani operácia, ani pohreb... Nič. Najhoršie je to ticho, v ktorom sedíte a nedokážete myslieť na nič iné ako to, že zostáva pár hodín, do toho momentu, pri ktorom nemôžete byť...
Kráčala som domov, s taškou na pleci a zvesenou hlavou. Keď som prechádzala okolo susedovho domu, všimla som si, že tam má brigádnikov asi rovnako starých ako som ja. Ako som popri nich prechádzala, tak som si všimla ako sa letmo pozreli. Potom si začali niečo hovoriť. Jediné, čo som zachytila bolo toto... "fuha.. normálne sa mi fúrik postavil." a potom zapískali na tých, ktorý boli v garáži. Vyšli aj tí. Na tvári som cítila slabí úmev. Bolo to zvláštne, cítila som, akoby som sa nesmiala už celé roky. Svalstvo som mala zvláštne ochabnuté." Nenávidím takéto reči a inokedy by som ich zato vymlátila pánvičkou (autorské práva tohto výroku patria Snehulienke♥) ale teraz som sa nad tým pousmiala.
Prišla som domov, obliekla som sa do hrubého svetra a nohavíc a ľahla som si. Ani neviem ako, no zaspala som. Zobudila som sa večer. To najhoršie som mala za sebou. Bolesti som ani necítila.
Noc som prežila iba zázrakom. Sníval sa mi odporný sen, ako mi voperovali nejaký prístroj nad srdce a nebola to ľudská práca. Potom sa sen stupňoval a s každým novým prípadom bol hrôzostrašnejší a hrôzostrašnejší... Zobudila som sa úplne vystrašená. Zaspala som len veľmi ťažko...
No nič. Všetko, čo sa nám prihodí, je z nejakého nám zatiaľ neznámeho dôvodu. Ak to tak malo byť, treba sa s tým vyrovnať. Vyzúrila som sa a beriem to. Veď čo iné sa dá urobiť? Možno sa ešte má niečo stať. Možno Sabi chcela aby som si ju zapamätala iba z fotiek... Musím ísť ďalej, časom na všetko prídem. O tom to je. Vytrvať až do konca. Konca, ktorý nám stanový niekto, kto nato má právo...
...Oslavovali ste medzinárodný deň melónov?
