But one of these days I'll grow old and I'll grow brave and I'll go

Sedím tu na posteli len vo vlnenej vestičke. Pred sebou mám granko s mliekom a tuto svoj krásny note. Boh ma ochraňuj aby som to nevyliala. V pozadí krásny hlas Julii Stone.... v piecke ohník.... dokonalé. Všetko.
Pred pár minútami sa spustil strašný lejak. Akurát som vyšla z vane. Posadila som sa iba v uteráku na podokenicu a otvorila okno. Všade bola tma a iba tie maličké a predsa ťažké kvapky padali na okolitú krajinu. Nahlas som sa zasmiala radosťou. Po pár minútach som však počula buchnúť dvere, tak som rýchlo zoskočila na koberec a zavrela okno. Keby ma J. vidí, tak by som sa napočúvala či som v poriadku s tou mokrou hlavou v okne.
 V poslednej dobe sa mi toho dosť podarilo. Stratila som papiere na prax, ďalej 5 evríčok a to najhlavnejšie - seba. Po pravde, hľadám sa už 17 rokov (no dobre možno 7, 8) ale ešte stále neviem, kde dopánaboha som. Už som našla zopár z úlomkov.. No nie sú všetky. A tých pár čo mám, do seba nezapadá. Čas možno ukáže... Zatiaľ idem. Pozrem Sultána a idem spať... (joke hej?! :D:D:D)

I fell in love with you, my sweet man

Čo sa to deje s mojou dušou? Tak mladou a neskúsenou. Čo je to za zvláštny pocit, ktorým chveje sa mi celé telo? Je to láska, drahý Bože? Tá láska, ktorá hladí jemne, no bije surovo?
Ak je pravdou, najsvätejšou pravdou, všetko to, čo bodá mi srdce, vedz, že ty jediný si si ju zaslúžil. Najdrahší Shakespeare, dnes v noci ti patrí moje srdce.

Till later on with no one around

Chýbajú mi neskoré letné posedenia pri čajikoch pred domom.

Chýba mi to pozorovanie hviezd. Tá trocha mágie...  Keď len tak sedíte a nevnímate nič iné iba inštrumentálnu hudbu, tmu, ktorá vás obklopuje, horúci čaj stekajúci vaším hrdlom - zohrievajúc vaše ubolené vnútro.Toto je pre mňa najlepší recept na duševnú chrípku. 

Imagination

Slnečné lúče tancujú na posledných suchých listoch, ktoré tu zanechala odchádzajúca jeseň. Vietor ich nežne berie do svojej náruče a púšta o pár stebiel tráv ďalej. Tlmený, praskajúci zvuk naplnil pokojné miesto, keď jeden skrčený lístok prikryla dievčenská teniska. Patrila malej - sotva 7-ročnej slečne.
Pomaly kráčala lúkou, držiac v dlani šnúrku z obrovského šarkana.Prezerala si vysoké vrcholky stromov pokojne dozerajúce na život vôkol nich. Dievčatko už od malička milovalo prírodu. Babička jej pred spaním zvykla rozprávať neuveriteľné príbehy o nadprirodzených bytostiach žijúcich hlboko v lesoch.
Zrazu zafúkal vietor. Oči dievčatka sledovali ako sa z čerešňových stromov púšťajú drobné kvietky a tancujú okolo nej. Na chvúľku sa jej zazdalo, že nadobúdajú tvar ľudskej bytosti. Dievčatko si vzrušene prikrylo ústa maličkou dlaňou a potichu sa zachichotalo.
 "Emma! Poď sem!" počula malá slečna v dialke známy hlas. Netrpezlivo otočila hlávku, no nikoho nevidela. Rozhodla sa teda neodpovedať. Namiesto toho pokračovala vo svojej dobrodružnej ceste ďalej. Rozbehla sa dolu kopcom, púšťasjúc šarkana vysoko nad oblaky. Jemný vánok sa hral s jej kučeravými vlasmi a nežne ju hladil po bledej tváričke. Lúkou sa ozýval šťastný detský smiech.
Po chvíľke však okamžite stíchol. V dialke videla rýchli pohyb. Vystrašene, no napriek tomu zvedavo si prezerala hustú spleť ihličnatých stromov.
"Emma, stoj! Prisahám, ak sa nezastavíš a neprídeš sem..." počula nahnevaný hlas opäť. Veľmi neochotne sa teda otočila a kráčala späť k svojej mame. Tá ju už čakala s prísnym výrazom na tvári.
"Koľkokrát som ti hovorila, aby si neodbiehala na cestu!"
Dievčatko menom Emma sa zmätene poobzeralo vôkol seba a zistilo, že vôbec nie je na tej peknej lúke. Bola na prostriedku hlavnej cesty a v dlani stískalo formičku z pieskoviska.
"Ale ja..."
"Žiadne ale, nabudúce už bude výprask." povedala Emmina mama a ťahala ju späť na detské ihrisko...

Just leave my life

"Nechaj ma!" - hovorím ti. Nenasleduje však žiadna odpoveď. Pomaly kráčam cestou, ktorú osvetľujú iba pouličné lampy. Jedna z nich vydáva trochu strašidelný chrčavý zvuk. Pravidelne bliká, čím vytvára perfektnú hororovú atmosféru. Ja sa však nebojím. Viem, že mi neublížiš - nedokážeš ublížiť mne. Pretože každá tvoja reakcia, každý náznak tvojej existencie - je pre mňa ako milión šípov amortencie priamo do srdca. Nič - žiadny tvoj skutok pre mňa nie je zlý.
 Sadám si na okraj cesty, nohami sa zľahka dotýkajúc hladiny malého potôčika pod ňou. Stojíš tesne za mnou. Naskočila mi husia koža. Hľadím, ako sa šíri až k dlaniam - po celej dĺžke mojich rúk. Pomaly sa otáčam - no nevidím nikoho.
Chvíľku pozerám na svoje tenisky hojdajúce sa tesne nad hladinou tmavej vody.
Potom však vstávam, rozhodnutá ísť domov. Líham si s pocitom, že zajtra sa to možno podarí. Uložila som sa na vankúš a prikryla si telo mäkkou prikrývkou. Zavrela som oči pripravená na spánok. Priezračná malá kvapôčka si odrazu hľadá cestu nadol mojou tvárou. Na rukách opäť cítim známi chlad, naznačujúci, tvoj príchod. Prechádza postupne celou dĺžkou môjho tela. Jemný a chladný dotyk na pocrchu, no vo vnútri bodá ako čepele najostrejších nožov. "Nechaj ma!" opakujem tú istú vetu dookola.
"Prosím. Nechaj ma..."

Maybe I'll sleep when I am dead but now it's like the night is taking sides, with all the worries that occupy the back of my mind

Poznáte ten pocit, keď ležíte v posteli, prevraciate sa zo strany na stranu a nemôžete zaspať? Áno prosím pekne. Je 3:54 a práve to zažívam aj ja. Som stále živá a čulá ako rybyčka.
*Áno, L. aj nabudúce si ľahni spať skôr a zobuď sa o dvadsiatej tretej hodine aj pár minútach.*
 Teraz som započúvaná do ticha, ktoré rušia iba zvuky písmeniek mojej klávesnice. Od nejakej jednej som drtila Bulánkov a dokonca aj Super Maria (vďaka ti E.). Potom mi z Bulánkov začal mrznúť note, čiže som musela urobiť razantný krok a hru ukončiť. *cries* Nudila som sa teda ďalej. Po pár útrpných minútach som navštívila twitter a čuduj sa svete stretli sme sa tam s Em. *Niekto tiež nemôže spávať...* 4 tweety v rozpätí troch hodín. (1:08; 2:36; 3:14; 3:39)... Je to milé, keď tam tak apaticky dívate na vaše šedé pozadie a zrazu sa vám objaví tweet od Em - a hneď potom aj druhý... Zlaté. V skutku.
Začínam byť hladná. Asi by som mala ukončiť moju 3% aktivitu a skúsiť zaspať. Už som urobila dosť toho nato, aby som bola unavená. Vyhrala som dve vojny, prečítala dve kapitoly ff a bola pri dvoch tweetoch... ešte by to chcelo dve rany a môžem spokojne spať. Kapitán L. odpisuje službu.

I'm going under, drowning in you

Stojím uprostred svojej izby. Nie si tu. Pomaly kráčam ku dverám. Chladný vietor oblizol moju tvár, len čo som ich otvorila.
 Bežím oproti fialovému západu slnka. Otáčam sa na všetky strany - ale ty tu stále nie si. Utekám ďalej. Nevnímam krv prameniacu v mojich očiach namiesto sĺz. Vietor sa mi naschvál snaží prehodiť dlhé vlasy do tváre. Ja ich však netrpezlivo odhŕňam v nádeji, že uvidím ako si tvoja tmavá silueta preráža cestu ku mne. Márne...
Bežím kopcom a stále dúfam, že ťa uvidím. Rukami si zotieram červené kvapky z tváre...
 Vyčerpaná padám na zem. Moje biele šaty sú zrazu akési mokré. Skloním hlavu a vidím všade vôkol seba vodu. Napĺňa lúku, ktorá už nie je taká zelená - mení sa na príšerne tmavú. Voda mi pomaly siaha ku drieku. Snažím sa postaviť, no niečo ma ťahá späť. Kričím - tvoje meno. Mŕtvolné, tenké a bledé ruky sa uzavreli okolo mojich zápästí. Je ich stále viac a viac. Trhajú moje šaty, moje vlasy... Prikryli mi ústa a utlmili moje bezmocné výkriky. Zrazu som sa ocitla pod vodou. Naťahujem ku hladine dlane... Vtedy prichádzaš ty a podávaš mi tie svoje . No je neskoro. Zatváram oči... Všade je už iba tma. Pohltila ma temnota.