bang, bang goes the broken glass and

I beg to dream and differ from the hollow lies
This is the dawning of the rest of our lives

 on Holiday!
...

music of my teen times

paint it colourful

Štvrtok a včerajší utorok vyhlasujem za najzaujímavejšie dni mojich prázdnin. No, áno. Som ešte len na začiatku, našťastie, no aj tak.

 Vyznám sa teda zo svojich spomienok. Štvrtkové ráno som sa prebrala, dlho ležala v posteli a nakoniec došla k rozhodnutiu, že by bolo celkom vhodné aj vstať. 

 Vzala som si zo stolíku misku s lyžicou a zišla do kuchyne, kde ma čakalo nemilé prekvapenie. Chlapci mali buď nočnú alebo rannú, pretože keď som otvorila dvere na kuchyni, našla som pred sebou v kaluži krvi ležať najskôr neurčitú masu, potom dva páry nôh a chvostik. 

 Moje telo sa rozhodlo reagovať neverbálne a sila, ktorú by som využila pri kriku sa centralizovala na moju schopnosť utekať 30 metrov za sekundu. 

Paralyzovaná som ležala v posteli, hľadela na stenu a dýchala... Keď prišiel čas nato, aby som sa zdvihla a šla si konečne vybaviť NIN. tak som sa ZDVIHLA. (hah)

Je jasné, že som najskôr zavítala na google maps a až potom na ulicu. Viete, je zaujímavé ako tá naničhodná appka, alebo čo to vlastne je, ukáže človeku dlhšiu trasu (podľa môjho názoru naschvál)... Toto nie je možné aby som hodinu hľadala miesto, ktoré bolo za rohom centra. Keď som sa dosýta naprechádzala (inak krásn miesta som objavila) pomaly po celom meste, s pomocou jedného uja som našla tú správnu cestu. (♥)

Keď som sa vrátila, zaklopala som Bluntovi a napoly plačúc mu opisovala akú mám fóbiu, že čo s tým ideme robiť a podobne. Zlatý, okamžite ju šiel vyhodiť. Vtedy som si sľúbila, že mu kúpim čokoládu. Našťastie, že som to nesľúbila jemu, pretože som na to potom zabudla.

Dnes je utoro a ja som poprechodila od rána celé mesto. Pokúpila vecí a darčekov, postretávala známe tváre - ale hlavne neznáme. 

 A momentálne sa mi neskutočne drieme a zrazu mi už ani skvelý deň, nepríde zaujímavý. Preto bežím. 

Finding Silence

Silence

Somewhere in the middle of the meadow... forest behind your bare form.

Raindrops giving life to your dry soul. 

You're tired. Just tired and confused. 

You're listening too many people. 

The wrong ones.

How can you hide yourself?

You cannot. 

You're too weak to make it. 

Says who?

Says him.

Don't listen to him, then.

Ten, nine, eight

But how?!

seven, six, five

You will find your way.

four, three, two

You cannot breath

ONE

...

ĎAKUJEM ♥

Remember when you wonder if you're gonna make it, there's a hand stretched out through your deepest doubt

We can trust our God
He knows what He's doing
Though it might hurt now
we won't be ruined
It might seem there's an ocean in between
But He's holding onto you and me
and He's never gonna leave, no
He is with us, He is with us, always, always
He is with us, He is with us, always

...

 <3

When we float

Veľa času už ubehlo odvtedy, čo som písala naposledy.

Dokončila som strednú a začala navštevovať univerzitu v Anglicku. Ani sama by som sa ešte pred pár rokmi neodvažovala čo i len snívať nad niečím takým a zrazu je to tu. Reálne ako nikdy.
 Po psychickom boji som si predsa len podala prihlášku a ... ono to vyšlo. Som tu už šiesty mesiac.
Naučila som sa variť a starať sa o seba. :)
Spoznala som nových ľudí, ktorých by som priala poznať každému. Keď mám nejaký problém, pomáhajú mi. Keď mi je zle, robia to isté. V poslednej dobe sme sa dosť zblížili. Hlavne s K. a R.
 Ani si neviem predstaviť ako mi všetci budú chýbať, keď skončíme nultý ročník. Stali sme sa jednou veľkou rodinou.
Tak ako na strednej, lenže tam to trvalo až štyri roky, aby sme si uvedomili, čo máme.
Tu to bolo také už od začiatku.
Sú to skvelé decká z celého sveta a som neskutočne rada, že ma Otecko zavial až sem, aby som spoznala všetkých týchto úžasných ľudí, ale hlavne Jeho! ♥ Ďakujem.

It's hard to feel the rush, to brush the dangerous

Celým domom sa šíri krásna vôňa jablkového koláča, ktorý bohužiaľ aj tak jesť nebudem. Včera som sa pekne ojebala. Bolí to, keď vás niekto zradí, všakže?! Ale poviem vám novinku. Keď zradíte sami seba, to je ešte blbší pocit.
 Noc z ôsmeho na deviateho augusta som skoro celú prebdela v obavách. Ráno som vstala o štvrtej. Obliekla som sa, umyla a .. to bolo všetko, čo som musela urobiť. Hladná a smädná som cupkala nočnou krajinkou. Mesiac ešte krásne žiaril a ako som tak kráčala, nedalo mi ešte raz sa neobzrieť po krásnych horách, ak by som ich náhodou videla napoledy. A vtedy som ju uvidela. Na nebi. Najkrajšiu, najväčšiu a najžiarivejšiu hviezdu. Moja najdrahšia, predsa si sa prišla rozlúčiť! ♥
Cesta do BB bola krásna. Zmenila som názor, že nemám rada východ slnka. Mrzelo ma, že som si to spájala s jednou nepríjemnou spomienkou. Teraz bol taký iný. Všetko bolo také čerstvé, zelené. Aj na poliach sa jagala rosa v teplých lúčoch. Bolo to tak krásne a odbúralo to najmenej polovicu môjho strachu.
Keď sme však prišli do BB.. už som nebola taká odvážna. Triaška, ktorá mnou lomcovala nebola celkom  spôsobená  tou obrovskou zimou, ktorá aj napriek slnečnému nebu bola FAKT obrovská.
 Prišli sme do nemocnice. Na monitore v čakárni ma potešilo verejný oznam môjho sviatku, ktorý sviatkom akoby ani nebol. Prijali ma prvú. Bola tam iba sestrička. Poslala ma do anesteziologickej ambulancie. Tak som šla. Cestou som sa zastavila na WC a prekvapila ma zrada môjho tela. Dostavila sa červená návšteva, a preto sme museli všetko, to, čo sme plánovali tri mesiace odložiť. Na koniec augusta. Som rozhodnutá si vziať aspoň dva týždne voľno. Nebudem po škole chodiť fialová. To je dúfam jasné.
... Tak to bola prvá časť, ktorá nie je až taká skľúčujúca. To, čo ma tak strašne trápilo bolo to, že mi telo nedalo najavo, že sa niečo blíži už skôr. Takto som sa mohla ísť rozlúčiť so Snehulienkou. Ale nie... Teraz nebola ani operácia, ani pohreb... Nič. Najhoršie je to ticho, v ktorom sedíte a nedokážete myslieť na nič iné ako to, že zostáva pár hodín, do toho momentu, pri ktorom nemôžete byť...
Kráčala som domov, s taškou na pleci a zvesenou hlavou. Keď som prechádzala okolo susedovho domu, všimla som si, že tam má brigádnikov asi rovnako starých ako som ja. Ako som popri nich prechádzala, tak som si všimla ako sa letmo pozreli. Potom si začali niečo hovoriť. Jediné, čo som zachytila bolo toto... "fuha.. normálne sa mi fúrik postavil." a potom zapískali na tých, ktorý boli v garáži. Vyšli aj tí. Na tvári som cítila slabí úmev. Bolo to zvláštne, cítila som, akoby som sa nesmiala už celé roky. Svalstvo som mala zvláštne ochabnuté." Nenávidím takéto reči a inokedy by som ich zato vymlátila pánvičkou (autorské práva tohto výroku patria Snehulienke♥) ale teraz som sa nad tým pousmiala.
Prišla som domov, obliekla som sa do hrubého svetra a nohavíc a ľahla som si. Ani neviem ako, no zaspala som. Zobudila som sa večer. To najhoršie som mala za sebou. Bolesti som ani necítila.
 Noc som prežila iba zázrakom. Sníval sa mi odporný sen, ako mi voperovali nejaký prístroj nad srdce a nebola to ľudská práca. Potom sa sen stupňoval a s každým novým prípadom bol hrôzostrašnejší a hrôzostrašnejší... Zobudila som sa úplne vystrašená. Zaspala som len veľmi ťažko...
No nič. Všetko, čo sa nám prihodí, je z nejakého nám zatiaľ neznámeho dôvodu. Ak to tak malo byť, treba sa s tým vyrovnať. Vyzúrila som sa a beriem to. Veď čo iné sa dá urobiť? Možno sa ešte má niečo stať. Možno Sabi chcela aby som si ju zapamätala iba z fotiek... Musím ísť ďalej, časom na všetko prídem. O tom to je. Vytrvať až do konca. Konca, ktorý nám stanový niekto, kto nato má právo...

...Oslavovali ste medzinárodný deň melónov?

Afraid of that big syringe

Zajtra odchádzam. Za zmenou. Radšej by som šla za tebou. (do Brna)

Dúfam, že sa v spánku stretneme.

Delím sa s tebou o sviatok.

Ľúbim ťa.

P.S. Ak by som umrela, mala som všetkých veľmi rada. eLko mi bola najlepšou kamarátkou... a tak ďalej... lenže zlá burina nevyhynie, ešte dlho sa mienim tešiť zo života. :)

Majte sa o pár dní prídem. S dlhým, dlhým článkom. Myslite zajtra na najdrahšiu, S. ♥