Imagination

Slnečné lúče tancujú na posledných suchých listoch, ktoré tu zanechala odchádzajúca jeseň. Vietor ich nežne berie do svojej náruče a púšta o pár stebiel tráv ďalej. Tlmený, praskajúci zvuk naplnil pokojné miesto, keď jeden skrčený lístok prikryla dievčenská teniska. Patrila malej - sotva 7-ročnej slečne.
Pomaly kráčala lúkou, držiac v dlani šnúrku z obrovského šarkana.Prezerala si vysoké vrcholky stromov pokojne dozerajúce na život vôkol nich. Dievčatko už od malička milovalo prírodu. Babička jej pred spaním zvykla rozprávať neuveriteľné príbehy o nadprirodzených bytostiach žijúcich hlboko v lesoch.
Zrazu zafúkal vietor. Oči dievčatka sledovali ako sa z čerešňových stromov púšťajú drobné kvietky a tancujú okolo nej. Na chvúľku sa jej zazdalo, že nadobúdajú tvar ľudskej bytosti. Dievčatko si vzrušene prikrylo ústa maličkou dlaňou a potichu sa zachichotalo.
 "Emma! Poď sem!" počula malá slečna v dialke známy hlas. Netrpezlivo otočila hlávku, no nikoho nevidela. Rozhodla sa teda neodpovedať. Namiesto toho pokračovala vo svojej dobrodružnej ceste ďalej. Rozbehla sa dolu kopcom, púšťasjúc šarkana vysoko nad oblaky. Jemný vánok sa hral s jej kučeravými vlasmi a nežne ju hladil po bledej tváričke. Lúkou sa ozýval šťastný detský smiech.
Po chvíľke však okamžite stíchol. V dialke videla rýchli pohyb. Vystrašene, no napriek tomu zvedavo si prezerala hustú spleť ihličnatých stromov.
"Emma, stoj! Prisahám, ak sa nezastavíš a neprídeš sem..." počula nahnevaný hlas opäť. Veľmi neochotne sa teda otočila a kráčala späť k svojej mame. Tá ju už čakala s prísnym výrazom na tvári.
"Koľkokrát som ti hovorila, aby si neodbiehala na cestu!"
Dievčatko menom Emma sa zmätene poobzeralo vôkol seba a zistilo, že vôbec nie je na tej peknej lúke. Bola na prostriedku hlavnej cesty a v dlani stískalo formičku z pieskoviska.
"Ale ja..."
"Žiadne ale, nabudúce už bude výprask." povedala Emmina mama a ťahala ju späť na detské ihrisko...