Červená kvapôčka sa pomaly kĺže po ocelovom nástroji. Zanecháva za sebou tenký pás, ktorý sa leskne na jeho ostrej čepeli. Dlaň v bielej rukavici zviera nástroj, akoby mu mohol utiecť... Tekutina kvapla na zem a vpila sa do šedého koberca.
Ruka sa pohla. Zasiahla opať. Vzduch preťal trhaný výkrik. Slabý, nevládny... Druhá ruka sa zdvihla a pohladila chvejúce sa telo pred sebou.
Ten dotyk vyvolal odpor v krehkej dievčine ležiacej na železnej postely. Chcela vstať, kričať, utekať, ublížiť... No lieky boli stále príliš silné. Telom jej prenikla ďaľšia ostrá bolesť, no tentoraz už nereagovala. Pozrela nesústredeným pohľadom na lekára a videla jeho odporný úsmev, jeho vrásky okolo červených očí, jeho ruky dotýkajúce sa jej pokožky. Zavrela oči... a spala. Spala a snívala...
Bola hlboká noc keď sa prebrala. Mesačný svit osvetľoval šedú stenu pri dverách. Zobrazoval tieň a svetlo, tieň a svetlo, tieň a svetlo... Prešla k oknu, kde boli pripevnené mreže. Dotkla sa ich prstami a cítila ako jej pulzujú pri kontakte s chladným materiálom.
Cítila v sebe energiu ako už posledných pár rokov nie. Strhla sa. Nad sebou počula hlasný smiech. Neprestával. Znel silnejšie a ostrejšie, pri každom jej nádychu. Snažila sa zakryť uši a začala kričať, pretože ten šialený smiech jej trhal bubienky.
Dvere sa prudko roztvorili a tri siluety vtrhi do miestnosti. Dve ju schytili z jednej strany. Ich rovretie bolo veľmi silné a bolestivé. Pokúšala sa im vytrhnúť, no nešlo to. Tretia postava sa k nej rýchlo blížila. Zovrela jej ruku ako do zveráku a pokúšala sa jej do tela pustiť dobre známy jed. Dievča sa trhalo ako to len šlo, no o chvíľu aj tak cítila ako jej žilou prúdi horúca tekutina, ktorá sa jej rozlievala po celom tele a pálila ako tá najhorúcejšia láva. Šírila sa ďalej a ďalej. Dievča sa prestalo brániť. Klesla na kolená. Prižmúrila oči a z úst sa jej vydral hrozivý výdych. Schytila osobu, ktorá bola najbližšie za biely plásť a pritiahla si ju s prekvapivo obrovskou silou až celkom k sebe. Nečekal to, nuž padol na kolená priamo pred ňu. Ťahala ho, až kým si nepriložil ucho celkom blízko k jej perám. Počul iba slabí dych, no potom si slová prerazili cestu jej suchým hrlom. "... ty! ... budeš trpieť.... vy všetci budete... zaplatíte!" Vtedy uvoľnila zovretie a zrútila sa tvárou na zem.
Ruka sa pohla. Zasiahla opať. Vzduch preťal trhaný výkrik. Slabý, nevládny... Druhá ruka sa zdvihla a pohladila chvejúce sa telo pred sebou.
Ten dotyk vyvolal odpor v krehkej dievčine ležiacej na železnej postely. Chcela vstať, kričať, utekať, ublížiť... No lieky boli stále príliš silné. Telom jej prenikla ďaľšia ostrá bolesť, no tentoraz už nereagovala. Pozrela nesústredeným pohľadom na lekára a videla jeho odporný úsmev, jeho vrásky okolo červených očí, jeho ruky dotýkajúce sa jej pokožky. Zavrela oči... a spala. Spala a snívala...
Bola hlboká noc keď sa prebrala. Mesačný svit osvetľoval šedú stenu pri dverách. Zobrazoval tieň a svetlo, tieň a svetlo, tieň a svetlo... Prešla k oknu, kde boli pripevnené mreže. Dotkla sa ich prstami a cítila ako jej pulzujú pri kontakte s chladným materiálom.
Cítila v sebe energiu ako už posledných pár rokov nie. Strhla sa. Nad sebou počula hlasný smiech. Neprestával. Znel silnejšie a ostrejšie, pri každom jej nádychu. Snažila sa zakryť uši a začala kričať, pretože ten šialený smiech jej trhal bubienky.
Dvere sa prudko roztvorili a tri siluety vtrhi do miestnosti. Dve ju schytili z jednej strany. Ich rovretie bolo veľmi silné a bolestivé. Pokúšala sa im vytrhnúť, no nešlo to. Tretia postava sa k nej rýchlo blížila. Zovrela jej ruku ako do zveráku a pokúšala sa jej do tela pustiť dobre známy jed. Dievča sa trhalo ako to len šlo, no o chvíľu aj tak cítila ako jej žilou prúdi horúca tekutina, ktorá sa jej rozlievala po celom tele a pálila ako tá najhorúcejšia láva. Šírila sa ďalej a ďalej. Dievča sa prestalo brániť. Klesla na kolená. Prižmúrila oči a z úst sa jej vydral hrozivý výdych. Schytila osobu, ktorá bola najbližšie za biely plásť a pritiahla si ju s prekvapivo obrovskou silou až celkom k sebe. Nečekal to, nuž padol na kolená priamo pred ňu. Ťahala ho, až kým si nepriložil ucho celkom blízko k jej perám. Počul iba slabí dych, no potom si slová prerazili cestu jej suchým hrlom. "... ty! ... budeš trpieť.... vy všetci budete... zaplatíte!" Vtedy uvoľnila zovretie a zrútila sa tvárou na zem.
Skvelé, skvelé, skvelé, ako vždy. Ako všetko od teba. Miestami som síce nevedela, čo si mám o tom myslieť a čakala som že ju tam znásilnia, keď vošli do tej izby... A jeho tam znásilní ona, alebo pobozká, keď už ležal pri nej. Pre mňa dosť prekvapivý záver, lebo dnes mám takú domýšľaciu náladu.
OdpovedaťOdstrániťZbožňujem tvoje príbehy! :)
Píš, píš, píš :-)